Ako sa dá písať o čaji?

Odpoveď je jednoduchá ako samotná otázka – písať sa o ňom dá všelijako, najčastejšie sa však objavuje niečo, čo by som otypoval ako bezduché a hlúpe tliachanie. Posledný žiarivý príklad, ktorý ma vyprovokoval napísať aj tieto riadky, nájdete na http://zena.centrum.cz/volny-cas/kulturni-novinky/2009/9/20/clanky/umeni-pit-caj/ s úžasným názvom Umenie piť čaj. Čo v tomto článku nájdete o umení pitia čaju? Trt makový... Autor: redakcia, zdroj: Síla čaje. Ja len dodávam, že osobne si myslím, že už v pôvodnej knižnej podobe ide o nejaký zlátanec istej Christiny Kempe, ktorá okrem iného píše o grilovaní, pôste pre dobrú kondíciu, či jablčnom octe (http://www.eplanet.sk/autor/christina-kempe/). Teda ako sa dá písať o čaji?
V stredoveku sa pod významom nášho slova „autor“ skrývalo hneď niekoľko inštancií, či povedané zrozumiteľnou slovenčinou „levelov“: skriptor, kompilátor, komentátor a autor (prípadným čitateľkám sa ospravedlňujem, že nepridávam aj prechýlené koncovky, ale v tej dobe sa k orezanému brku veľmi nedostali...).
Skriptor niekde pri sviečočke prepisoval, rozmnožoval texty iných; kompilátor skladal texty iných podľa rozličných významov, tém, súvislostí. Komentátor bol ten, kto už dokázal (a mohol) pridať k textom svoj názor pod pláštikom toho, že ich pre ostatných objasnil, vysvetlil. No a na vrchole pyramídy stál autor, autorita, ten, kto mohol texty tvoriť tak, ako autorstvo chápeme v dnešnom zmysle tohto slova.
Aby som sa však vrátil k písaniu o čaji, respektíve k tomu, čo napísala o čaji Redakcia... O autora v tomto prípade určite nejde. Domnievam sa, že ani o komentátora nie, pretože som v článočku nenašiel nič, čo by pripomínalo nejaký názor (vlastne áno – na oknách majú visieť handry pastelových farieb, niekde má plávať voňavá sviečka (tých si doniesli mnísi v roku 550 p. n. l. plné vrecká) a základom je nejaký nízky šamlík). Hor sa teda do obradovania?
Zostáva teda kompilátor a skriptor.
Ako teda kompiluje Redakcia? Úžasne: Co si vyzkoušet variaci několikahodinového japonského čajového obřadu?, vyzýva. Ak nájdete v článočku návod, ako si ho vyskúšať, môžete mi ho poslať – mne sa ho tam nepodarilo nájsť. Ale našiel som iné veci hodné kompilátora s nulovou krátkodobou pamäťou: Připravte si uvařenou vodu, předehřátou konvici a misky na čaj. O pár riadkov ďalej: Připravte si matchu nebo jiný druh zeleného čaje. Vŕta mi v hlave – čo s tou predhriatou kanvicou? Má sa predhriať v mikrovlnke, teplovzdušnej rúre, na hriankovači? Ako vlastne pripraviť ten čaj a ako pripraviť matchu (práškový zelený čaj, ako som sa dočítal vyššie) v kanvici? Kompilátor by mi mal skompilovať veci tak, aby som ich ja, tupší recipient, mohol prijať ľahšie a v stráviteľnejšej forme. Možnosti sú teda dve: buď je kniha milej Christiny Kempeovej taká zlá, že jej skompilovaním vzniká ešte horší patvar, alebo Redakcia ako kompilátor za veľa nestojí.
Zostávala by teda posledná možnosť, teda skriptorstvo. To však vylučujem, keďže Christinina kniha by mala mať podľa údajov predajcov 48 tlačových strán, článok Redakcie má iba 3310 znakov, čo je teda 1,84 normostrany, či názornejšie 514 slov – tipoval by som, že Redakcia mala dodať nejakých 500 slov, aby vznikol článoček, uploadoval sa na stránku a mohol sa vyplatiť honorárik, resp. naplnil sa denný/týždenný limit napísaného textu. A možno je to inak, možno text dodal vydavateľ a priplatil pár českých korún aj za reklamu. Ale keďže názov článku nebol „Kniha o čaji, ktorú by ste si mali kúpiť“, ale je Umění pít čaj, ako čitateľ som zostal sklamaný, keďže by som sa možno rád o tomto umení čo-to dočítal.
Ako sa teda dá o čaji písať? Nuž, niekedy by bolo lepšie nepísať.
Aby som však ponúkol alternatívu zmysluplného písania o čaji, spomenul by som tri iné knihy.
Zaujímavo píše o čaji Jane Pettigrew v knihe A Social History of Tea. Sleduje historické pramene (účty, listy, denníky) a hľadá zmienky o cenách čaju od začiatku jeho dovážania do Anglicka, uvažuje o mieste, aké si čaj postupne získaval (čo nahrádzal, prečo sa stal taký populárny a pod.). Knihu vydala organizácia National Trust, ktorá v Anglicku spravuje desiatky historických pamiatok – od komplexov historických budov až po poľné chodníky. To dodávam ako isté nasmerovanie, anobrž positioning tejto knihy v rámci trhu a potenciálnej čitateľskej obce.
Druhou knihou, opäť v angličtine (tentoraz čiastočne dostupnou aj na internete), je The tea clippers: an account of the China tea trade and of some of the British sailing ships engaged in it from 1849 to 1869 od Davida R. MacGregora. Myslím si, že podáva informácie, ktoré veľmi objasnia, význam výrazu „dovážať čaj“ minulosti, a teda aj hodnoty akú čaj mal.
Treťou knihou je obligátna encyklopedická záležitosť Karla Valtra Vše o čaji pro čajomily. V nej možno nájsť asi všetky odpovede na základné otázky čo, kde, ako, prečo týkajúce sa všetkých čajových záležitostí. Navyše autor je chemik, teda čajovému ezoterizovaniu sa vyhýba na hony...
Všetky tri knihy majú spoločných niekoľko aspektov – sú o čaji a čajovej kultúre, všetky sú zásadným spôsobom faktografické a ich autori poznajú to, o čom píšu a píšu (zdá sa mi) IBA o tom, čo poznajú. Ich prínos by som asi zhrnul tak, že máš list (tušíš, akú cestu prekonal historicky i geograficky, teda je zrejmý rozdiel oproti napr. ríbezľovému alebo jahodovému lístiu, z ktorého sa tiež dá pripraviť zaujímavý nálev) a vďaka Waltrovi tušíš, čo s lístím urobiť a najmä ako postupovať. To ostatné však zostáva relatívne mimo textu. Nejde však o žiadnu ezoteriku, pretože o chuti a zážitkoch sa dá písať veľa (o tom je vlastne aj Ďurislavov jubilejný prvý článok tohto blogu). Je však otázka, nakoľko môžeme mať v našich geografických šírkach a dĺžkach dostatok vedomostí o čaji ako rastline a jej spracovaní, o hodnotení a porovnávaní nálevov ani nehovoriac. Nemyslím na kompilované vedomosti z viac alebo menej dôveryhodných prameňov, ale skúseností z prvej ruky.
Nech už sú listy, ktoré sa predávajú ako Lung Ching Shi Feng alebo archívne koláče akékoľvek a odkiaľkoľvek (netrúfam si tvrdiť, že sú alebo nie sú tým, za čo sa vydávajú a samozrejme pod čím sa predávajú), vždy predsa ide o list, ktorý zaliaty vodou obstojnej kvality a primeranej teploty vyprodukuje nejaký nálev. A ten nebude lepší v takom či onakom prostredí, prinesený zasneným čajovníkom/zasnenou čajovníčkou alebo opatrený príbehom o mladých pannách, ktoré zlatými nožničkami strihajú tie najlepšie lístky žltého čaju (ktorý si potom môžete kúpiť za povedzme 6,30 € za desať deka).
Nuž teda ako sa dá písať o čaji? V troch knihách, ktoré som spomenul, o ňom píšu erudovane. Myslím si, že takáto charakteristika stačí. Sú to texty, ktoré sa oplatí čítať. Na Redakciu asi radšej ani nemyslieť.

PS: Alebo predsa? Teda, keď vás pozvú na tradičný čajový obrad, nezabudnite si pred začiatkom vypláchnuť hubu pramenitou vodou a ešte predtým sa opýtajte, či si so sebou máte priniesť vecheť na utieranie misky... A nezabudnite si pomeditovať alebo sa aspoň na chvíľu zamyslieť nad životom...

Autor je Rudo, dlhoročný milovník čajového moku.