piatok, 25. decembra 2009
sobota, 24. októbra 2009
Ako sa pije čaj?
Čaju a jeho kráse ako takej som podľahol len v nedávnych rokoch môjho života. Ako každého začiatočníka, zapáleného pre vec, ma zaujímalo, čo to čaj je, odkiaľ pochádza, ako ho správne nakúpiť, pripraviť, ba i to ako ho piť. Veľmi rýchlo som zvládol zistiť základné odpovede na väčšinu týchto otázok, no odpoveď na to, ako pripraviť a piť čaj stále nepoznám.
Ak sa niekoho spýtate, ako sa pripravuje, a či pije čaj, často počujete nasledujúcu vetu v rôznych obmenách: „Čaj sa nasype do vyhriateho zhongu, alebo konvičky, kde sa zaleje vodou príslušnej teploty a po určitom čase sa zleje a popíja.“ Táto odpoveď by uspokojila nejedného človeka, ale iste nie ľudí, ktorí vedia, že čaj nie je iba nápoj, ktorý má slúžiť na prostoduché hasenie smädu. Preto príprava a pite čaju nemôže skončiť na týchto technických zručnostiach každého z nás. Práve naopak, týmto pitie čaju len začína.
Neexistuje žiadny univerzálny návod ako piť a či vychutnávať čaj. Každý si ten „návod“ musí nájsť sám, individuálne a hlavne srdcom. Ja sa o to snažím od momentu, kedy som zistil, že čaj skutočne môže byť niečo viac. Že to môže byť prostriedok na zblíženie priateľov, na vstúpenie do seba, na ukľudnenie rozbúrených citov, myšlienok a či nevšedný spôsob ako si spríjemniť deň. No odpoveď, ktorá by ma plne uspokojila som ešte nenašiel. Hľadanie ma ale neustále motivuje k tomu, aby som čaj nikdy nebral len ako prostriedok na tíšenie smädu a aby som nezabúdal, že som sa dal na dlhú cestu, ktorej koniec je nedovidne predomnou.
Ak sa niekoho spýtate, ako sa pripravuje, a či pije čaj, často počujete nasledujúcu vetu v rôznych obmenách: „Čaj sa nasype do vyhriateho zhongu, alebo konvičky, kde sa zaleje vodou príslušnej teploty a po určitom čase sa zleje a popíja.“ Táto odpoveď by uspokojila nejedného človeka, ale iste nie ľudí, ktorí vedia, že čaj nie je iba nápoj, ktorý má slúžiť na prostoduché hasenie smädu. Preto príprava a pite čaju nemôže skončiť na týchto technických zručnostiach každého z nás. Práve naopak, týmto pitie čaju len začína.
Neexistuje žiadny univerzálny návod ako piť a či vychutnávať čaj. Každý si ten „návod“ musí nájsť sám, individuálne a hlavne srdcom. Ja sa o to snažím od momentu, kedy som zistil, že čaj skutočne môže byť niečo viac. Že to môže byť prostriedok na zblíženie priateľov, na vstúpenie do seba, na ukľudnenie rozbúrených citov, myšlienok a či nevšedný spôsob ako si spríjemniť deň. No odpoveď, ktorá by ma plne uspokojila som ešte nenašiel. Hľadanie ma ale neustále motivuje k tomu, aby som čaj nikdy nebral len ako prostriedok na tíšenie smädu a aby som nezabúdal, že som sa dal na dlhú cestu, ktorej koniec je nedovidne predomnou.
štvrtok, 1. októbra 2009
Ako sa dá písať o čaji?
Odpoveď je jednoduchá ako samotná otázka – písať sa o ňom dá všelijako, najčastejšie sa však objavuje niečo, čo by som otypoval ako bezduché a hlúpe tliachanie. Posledný žiarivý príklad, ktorý ma vyprovokoval napísať aj tieto riadky, nájdete na http://zena.centrum.cz/volny-cas/kulturni-novinky/2009/9/20/clanky/umeni-pit-caj/ s úžasným názvom Umenie piť čaj. Čo v tomto článku nájdete o umení pitia čaju? Trt makový... Autor: redakcia, zdroj: Síla čaje. Ja len dodávam, že osobne si myslím, že už v pôvodnej knižnej podobe ide o nejaký zlátanec istej Christiny Kempe, ktorá okrem iného píše o grilovaní, pôste pre dobrú kondíciu, či jablčnom octe (http://www.eplanet.sk/autor/christina-kempe/). Teda ako sa dá písať o čaji?
V stredoveku sa pod významom nášho slova „autor“ skrývalo hneď niekoľko inštancií, či povedané zrozumiteľnou slovenčinou „levelov“: skriptor, kompilátor, komentátor a autor (prípadným čitateľkám sa ospravedlňujem, že nepridávam aj prechýlené koncovky, ale v tej dobe sa k orezanému brku veľmi nedostali...).
Skriptor niekde pri sviečočke prepisoval, rozmnožoval texty iných; kompilátor skladal texty iných podľa rozličných významov, tém, súvislostí. Komentátor bol ten, kto už dokázal (a mohol) pridať k textom svoj názor pod pláštikom toho, že ich pre ostatných objasnil, vysvetlil. No a na vrchole pyramídy stál autor, autorita, ten, kto mohol texty tvoriť tak, ako autorstvo chápeme v dnešnom zmysle tohto slova.
Aby som sa však vrátil k písaniu o čaji, respektíve k tomu, čo napísala o čaji Redakcia... O autora v tomto prípade určite nejde. Domnievam sa, že ani o komentátora nie, pretože som v článočku nenašiel nič, čo by pripomínalo nejaký názor (vlastne áno – na oknách majú visieť handry pastelových farieb, niekde má plávať voňavá sviečka (tých si doniesli mnísi v roku 550 p. n. l. plné vrecká) a základom je nejaký nízky šamlík). Hor sa teda do obradovania?
Zostáva teda kompilátor a skriptor.
Ako teda kompiluje Redakcia? Úžasne: Co si vyzkoušet variaci několikahodinového japonského čajového obřadu?, vyzýva. Ak nájdete v článočku návod, ako si ho vyskúšať, môžete mi ho poslať – mne sa ho tam nepodarilo nájsť. Ale našiel som iné veci hodné kompilátora s nulovou krátkodobou pamäťou: Připravte si uvařenou vodu, předehřátou konvici a misky na čaj. O pár riadkov ďalej: Připravte si matchu nebo jiný druh zeleného čaje. Vŕta mi v hlave – čo s tou predhriatou kanvicou? Má sa predhriať v mikrovlnke, teplovzdušnej rúre, na hriankovači? Ako vlastne pripraviť ten čaj a ako pripraviť matchu (práškový zelený čaj, ako som sa dočítal vyššie) v kanvici? Kompilátor by mi mal skompilovať veci tak, aby som ich ja, tupší recipient, mohol prijať ľahšie a v stráviteľnejšej forme. Možnosti sú teda dve: buď je kniha milej Christiny Kempeovej taká zlá, že jej skompilovaním vzniká ešte horší patvar, alebo Redakcia ako kompilátor za veľa nestojí.
Zostávala by teda posledná možnosť, teda skriptorstvo. To však vylučujem, keďže Christinina kniha by mala mať podľa údajov predajcov 48 tlačových strán, článok Redakcie má iba 3310 znakov, čo je teda 1,84 normostrany, či názornejšie 514 slov – tipoval by som, že Redakcia mala dodať nejakých 500 slov, aby vznikol článoček, uploadoval sa na stránku a mohol sa vyplatiť honorárik, resp. naplnil sa denný/týždenný limit napísaného textu. A možno je to inak, možno text dodal vydavateľ a priplatil pár českých korún aj za reklamu. Ale keďže názov článku nebol „Kniha o čaji, ktorú by ste si mali kúpiť“, ale je Umění pít čaj, ako čitateľ som zostal sklamaný, keďže by som sa možno rád o tomto umení čo-to dočítal.
Ako sa teda dá o čaji písať? Nuž, niekedy by bolo lepšie nepísať.
Aby som však ponúkol alternatívu zmysluplného písania o čaji, spomenul by som tri iné knihy.
Zaujímavo píše o čaji Jane Pettigrew v knihe A Social History of Tea. Sleduje historické pramene (účty, listy, denníky) a hľadá zmienky o cenách čaju od začiatku jeho dovážania do Anglicka, uvažuje o mieste, aké si čaj postupne získaval (čo nahrádzal, prečo sa stal taký populárny a pod.). Knihu vydala organizácia National Trust, ktorá v Anglicku spravuje desiatky historických pamiatok – od komplexov historických budov až po poľné chodníky. To dodávam ako isté nasmerovanie, anobrž positioning tejto knihy v rámci trhu a potenciálnej čitateľskej obce.
Druhou knihou, opäť v angličtine (tentoraz čiastočne dostupnou aj na internete), je The tea clippers: an account of the China tea trade and of some of the British sailing ships engaged in it from 1849 to 1869 od Davida R. MacGregora. Myslím si, že podáva informácie, ktoré veľmi objasnia, význam výrazu „dovážať čaj“ minulosti, a teda aj hodnoty akú čaj mal.
Treťou knihou je obligátna encyklopedická záležitosť Karla Valtra Vše o čaji pro čajomily. V nej možno nájsť asi všetky odpovede na základné otázky čo, kde, ako, prečo týkajúce sa všetkých čajových záležitostí. Navyše autor je chemik, teda čajovému ezoterizovaniu sa vyhýba na hony...
Všetky tri knihy majú spoločných niekoľko aspektov – sú o čaji a čajovej kultúre, všetky sú zásadným spôsobom faktografické a ich autori poznajú to, o čom píšu a píšu (zdá sa mi) IBA o tom, čo poznajú. Ich prínos by som asi zhrnul tak, že máš list (tušíš, akú cestu prekonal historicky i geograficky, teda je zrejmý rozdiel oproti napr. ríbezľovému alebo jahodovému lístiu, z ktorého sa tiež dá pripraviť zaujímavý nálev) a vďaka Waltrovi tušíš, čo s lístím urobiť a najmä ako postupovať. To ostatné však zostáva relatívne mimo textu. Nejde však o žiadnu ezoteriku, pretože o chuti a zážitkoch sa dá písať veľa (o tom je vlastne aj Ďurislavov jubilejný prvý článok tohto blogu). Je však otázka, nakoľko môžeme mať v našich geografických šírkach a dĺžkach dostatok vedomostí o čaji ako rastline a jej spracovaní, o hodnotení a porovnávaní nálevov ani nehovoriac. Nemyslím na kompilované vedomosti z viac alebo menej dôveryhodných prameňov, ale skúseností z prvej ruky.
Nech už sú listy, ktoré sa predávajú ako Lung Ching Shi Feng alebo archívne koláče akékoľvek a odkiaľkoľvek (netrúfam si tvrdiť, že sú alebo nie sú tým, za čo sa vydávajú a samozrejme pod čím sa predávajú), vždy predsa ide o list, ktorý zaliaty vodou obstojnej kvality a primeranej teploty vyprodukuje nejaký nálev. A ten nebude lepší v takom či onakom prostredí, prinesený zasneným čajovníkom/zasnenou čajovníčkou alebo opatrený príbehom o mladých pannách, ktoré zlatými nožničkami strihajú tie najlepšie lístky žltého čaju (ktorý si potom môžete kúpiť za povedzme 6,30 € za desať deka).
Nuž teda ako sa dá písať o čaji? V troch knihách, ktoré som spomenul, o ňom píšu erudovane. Myslím si, že takáto charakteristika stačí. Sú to texty, ktoré sa oplatí čítať. Na Redakciu asi radšej ani nemyslieť.
PS: Alebo predsa? Teda, keď vás pozvú na tradičný čajový obrad, nezabudnite si pred začiatkom vypláchnuť hubu pramenitou vodou a ešte predtým sa opýtajte, či si so sebou máte priniesť vecheť na utieranie misky... A nezabudnite si pomeditovať alebo sa aspoň na chvíľu zamyslieť nad životom...
Autor je Rudo, dlhoročný milovník čajového moku.
V stredoveku sa pod významom nášho slova „autor“ skrývalo hneď niekoľko inštancií, či povedané zrozumiteľnou slovenčinou „levelov“: skriptor, kompilátor, komentátor a autor (prípadným čitateľkám sa ospravedlňujem, že nepridávam aj prechýlené koncovky, ale v tej dobe sa k orezanému brku veľmi nedostali...).
Skriptor niekde pri sviečočke prepisoval, rozmnožoval texty iných; kompilátor skladal texty iných podľa rozličných významov, tém, súvislostí. Komentátor bol ten, kto už dokázal (a mohol) pridať k textom svoj názor pod pláštikom toho, že ich pre ostatných objasnil, vysvetlil. No a na vrchole pyramídy stál autor, autorita, ten, kto mohol texty tvoriť tak, ako autorstvo chápeme v dnešnom zmysle tohto slova.
Aby som sa však vrátil k písaniu o čaji, respektíve k tomu, čo napísala o čaji Redakcia... O autora v tomto prípade určite nejde. Domnievam sa, že ani o komentátora nie, pretože som v článočku nenašiel nič, čo by pripomínalo nejaký názor (vlastne áno – na oknách majú visieť handry pastelových farieb, niekde má plávať voňavá sviečka (tých si doniesli mnísi v roku 550 p. n. l. plné vrecká) a základom je nejaký nízky šamlík). Hor sa teda do obradovania?
Zostáva teda kompilátor a skriptor.
Ako teda kompiluje Redakcia? Úžasne: Co si vyzkoušet variaci několikahodinového japonského čajového obřadu?, vyzýva. Ak nájdete v článočku návod, ako si ho vyskúšať, môžete mi ho poslať – mne sa ho tam nepodarilo nájsť. Ale našiel som iné veci hodné kompilátora s nulovou krátkodobou pamäťou: Připravte si uvařenou vodu, předehřátou konvici a misky na čaj. O pár riadkov ďalej: Připravte si matchu nebo jiný druh zeleného čaje. Vŕta mi v hlave – čo s tou predhriatou kanvicou? Má sa predhriať v mikrovlnke, teplovzdušnej rúre, na hriankovači? Ako vlastne pripraviť ten čaj a ako pripraviť matchu (práškový zelený čaj, ako som sa dočítal vyššie) v kanvici? Kompilátor by mi mal skompilovať veci tak, aby som ich ja, tupší recipient, mohol prijať ľahšie a v stráviteľnejšej forme. Možnosti sú teda dve: buď je kniha milej Christiny Kempeovej taká zlá, že jej skompilovaním vzniká ešte horší patvar, alebo Redakcia ako kompilátor za veľa nestojí.
Zostávala by teda posledná možnosť, teda skriptorstvo. To však vylučujem, keďže Christinina kniha by mala mať podľa údajov predajcov 48 tlačových strán, článok Redakcie má iba 3310 znakov, čo je teda 1,84 normostrany, či názornejšie 514 slov – tipoval by som, že Redakcia mala dodať nejakých 500 slov, aby vznikol článoček, uploadoval sa na stránku a mohol sa vyplatiť honorárik, resp. naplnil sa denný/týždenný limit napísaného textu. A možno je to inak, možno text dodal vydavateľ a priplatil pár českých korún aj za reklamu. Ale keďže názov článku nebol „Kniha o čaji, ktorú by ste si mali kúpiť“, ale je Umění pít čaj, ako čitateľ som zostal sklamaný, keďže by som sa možno rád o tomto umení čo-to dočítal.
Ako sa teda dá o čaji písať? Nuž, niekedy by bolo lepšie nepísať.
Aby som však ponúkol alternatívu zmysluplného písania o čaji, spomenul by som tri iné knihy.
Zaujímavo píše o čaji Jane Pettigrew v knihe A Social History of Tea. Sleduje historické pramene (účty, listy, denníky) a hľadá zmienky o cenách čaju od začiatku jeho dovážania do Anglicka, uvažuje o mieste, aké si čaj postupne získaval (čo nahrádzal, prečo sa stal taký populárny a pod.). Knihu vydala organizácia National Trust, ktorá v Anglicku spravuje desiatky historických pamiatok – od komplexov historických budov až po poľné chodníky. To dodávam ako isté nasmerovanie, anobrž positioning tejto knihy v rámci trhu a potenciálnej čitateľskej obce.
Druhou knihou, opäť v angličtine (tentoraz čiastočne dostupnou aj na internete), je The tea clippers: an account of the China tea trade and of some of the British sailing ships engaged in it from 1849 to 1869 od Davida R. MacGregora. Myslím si, že podáva informácie, ktoré veľmi objasnia, význam výrazu „dovážať čaj“ minulosti, a teda aj hodnoty akú čaj mal.
Treťou knihou je obligátna encyklopedická záležitosť Karla Valtra Vše o čaji pro čajomily. V nej možno nájsť asi všetky odpovede na základné otázky čo, kde, ako, prečo týkajúce sa všetkých čajových záležitostí. Navyše autor je chemik, teda čajovému ezoterizovaniu sa vyhýba na hony...
Všetky tri knihy majú spoločných niekoľko aspektov – sú o čaji a čajovej kultúre, všetky sú zásadným spôsobom faktografické a ich autori poznajú to, o čom píšu a píšu (zdá sa mi) IBA o tom, čo poznajú. Ich prínos by som asi zhrnul tak, že máš list (tušíš, akú cestu prekonal historicky i geograficky, teda je zrejmý rozdiel oproti napr. ríbezľovému alebo jahodovému lístiu, z ktorého sa tiež dá pripraviť zaujímavý nálev) a vďaka Waltrovi tušíš, čo s lístím urobiť a najmä ako postupovať. To ostatné však zostáva relatívne mimo textu. Nejde však o žiadnu ezoteriku, pretože o chuti a zážitkoch sa dá písať veľa (o tom je vlastne aj Ďurislavov jubilejný prvý článok tohto blogu). Je však otázka, nakoľko môžeme mať v našich geografických šírkach a dĺžkach dostatok vedomostí o čaji ako rastline a jej spracovaní, o hodnotení a porovnávaní nálevov ani nehovoriac. Nemyslím na kompilované vedomosti z viac alebo menej dôveryhodných prameňov, ale skúseností z prvej ruky.
Nech už sú listy, ktoré sa predávajú ako Lung Ching Shi Feng alebo archívne koláče akékoľvek a odkiaľkoľvek (netrúfam si tvrdiť, že sú alebo nie sú tým, za čo sa vydávajú a samozrejme pod čím sa predávajú), vždy predsa ide o list, ktorý zaliaty vodou obstojnej kvality a primeranej teploty vyprodukuje nejaký nálev. A ten nebude lepší v takom či onakom prostredí, prinesený zasneným čajovníkom/zasnenou čajovníčkou alebo opatrený príbehom o mladých pannách, ktoré zlatými nožničkami strihajú tie najlepšie lístky žltého čaju (ktorý si potom môžete kúpiť za povedzme 6,30 € za desať deka).
Nuž teda ako sa dá písať o čaji? V troch knihách, ktoré som spomenul, o ňom píšu erudovane. Myslím si, že takáto charakteristika stačí. Sú to texty, ktoré sa oplatí čítať. Na Redakciu asi radšej ani nemyslieť.
PS: Alebo predsa? Teda, keď vás pozvú na tradičný čajový obrad, nezabudnite si pred začiatkom vypláchnuť hubu pramenitou vodou a ešte predtým sa opýtajte, či si so sebou máte priniesť vecheť na utieranie misky... A nezabudnite si pomeditovať alebo sa aspoň na chvíľu zamyslieť nad životom...
Autor je Rudo, dlhoročný milovník čajového moku.
pondelok, 21. septembra 2009
piatkové čajovanie
Keďže v piatok sme všetci pracovali z domu a počasie bolo nádherné, tak som si urobil malú čajovú session...
.... a aby som nezabudol, tak počas tejto session, som po prvýkrát v živote videl Forrestovo prierko a tu je dôkaz.
Abstrakt
cieľ: užiť a vychutnať si posledné teplé dni
metódy: čajové more, kung fu cha, pu erh
výsledky: neskutočné
náradie a setup
objekt skúmania
priebeh pozorovania
prvý nálev
posledný nálev, tieň indikuje pokročilejšiu dobu dňa a súčasne koniec pozorovania.
Výsledky pozorovania:
- chutnaný čajík bol pu erh tmavý typ, žiadna extra trieda, ale tiež nič podpriemerné.
- farba: bohatá tmavo červená prechádzajúca do hnedej
- chuť: jednoduchá ľahkp stráviteľná, ideálna na dlhšie popíjanie
.... a aby som nezabudol, tak počas tejto session, som po prvýkrát v živote videl Forrestovo prierko a tu je dôkaz.
Postrehy a nepostrehy z krajiny vychádzajúceho slnka.
V prvom rade vás chcem upozorniť na to, že nie som žiaden spisovateľ, takže sa tu nebudem vypisovať nejako dlho a profesionálne, ale môj dlhoročný priateľ Jurko ma poprosil, keďže som už raz tu v Japonsku, krajine čaju a čajového obradu tak by som mohol niečo napísať. No a tak kde-tu niečo napíšem a dúfam, že to bude mať nejakú hlavu a pätu.
Dnes to bude na tému - každodenný čaj.
Áno, hádate správne ... Japonci. Národ, ktorý pije naozaj každý deň čaj. Ale je to japonský zelený čaj, nie čaje rôzneho druhu a z rôznych kútov sveta ako to poznáte z čajovne Amana :)
Japonci pijú na 98% len japonské čaje a to rôzneho druhu, v závislosti na období alebo nálade, príležitosti a podobne. Vždy však horúci a to v lete či zime. My pijeme taktiež čaj každý deň v kancelárii a atmosféra tejto čajovne vyzerá asi takto :)
Čaj, ktorý denne popíjavame je zelený čaj Sencha, s výraznou chuťou docielenou práve správnym množstvom "stebiel", alebo "vňatí", obsiahnutých v zmesi tohoto čaju (keďže nie som taký odborník ako vy, tak neviem ako sa to volá správne a odborne). V každom prípade pripájam ilustračné foto, takze zrejme pochopíte žo mám na mysli:
Čaj Sencha je zrejme jeden z najbežnejšie popíjaných čajov, ako pri práci, kanceláriach, pri jedle, proste úplne normálny dostupný čaj v štandartnej cenovej triede s lepšou chuťou.
Takže toľko na úvod s reportážou z Japonska, konkrétne Ósaky, na budúce sa budem snažiť sprostredkovať niečo zaujímavejšie, napríklad niečo z čajového obradu SADO (Sadó), ktorému sa venujem už niekoľko rokov. Do tej doby Sayonara :)
štvrtok, 17. septembra 2009
Iniciačný čaj?
V nedávnej dobe sme si s manželkou urobili príjemný víkend na chate na Zemplínskej Šírave. Ešte sme chytili posledné slnečné dni a vzhľadom k tomu, že to bola naša tohtoročná jediná dovolenka, snažili sme sa ju plne využiť. A keďže máme obaja radi čaj, nechýbala ani miska čaju. (Áno. Miska. Vzhľadom k manželkinmu tehotenstvu nám stačila jedna:)
Vzhľadom k trocha bojovejším podmienkam (chýbala filtrovaná voda, rýchlovarná konvica mala predsa len "chatové" parametre..) som sa rozhodol vychutnať si Pu-erh. (Išlo o dodatočne fermentovaný čaj typu "Shu", teda tzv. tmavý typ.). Tento konkrétny čaj mi venovali moji priatelia z Brna (Juraj s Nikolkou - týmto ich pozdravujem a ešte raz ďakujem), ako čaj, ktorý veľmi nepijú a teda: "radšej nech je u niekoho, kto ho vie aj využiť a oceniť". Priznám sa, že u mňa bol tiež pomerne dlho bez povšimnutia. Ale k vyššie spomínaným okolnostiam sa výborne hodil.
Aj keď z krabičky, v ktorej bol zabalený sa nič bližšie o tomto čaji nedalo zistiť, bolo jasné, že nejde o žiadny 30-ročný puerh. (S touto informáciou ho totiž dostali moji brnenský známi). So zážitkom, ktorý mi priniesol, som však bol nadmieru spokojný.
Prispelo k tomu istotne aj celkové príjemné naladenie, krásne prostredie, vôňa dubových stromov i nádherne sa predierajúce slnečné lúče cez ich koruny. Skrátka posledné slnečné letné dni, ktoré v sebe niesli náznak prichádzajúcej jesene. Celá atmosféra budila dojem plnosti, vyzretosti a nenútenej harmónie. A presne takto na mňa pôsobila aj miska čaju.
Už pri prvom srknutí som sa nechal uniesť príjemnou arómou a chuťou, ktorá bola veľmi decentne zemitá, s výraznými orieškovými tónmi. Spomenul som si na môj prvý "skutočný" čajový zážitok. Bolo to zhruba pred 12timi rokmi v jednej pražskej čajovni. Vtedy už som sa par rokov čajom zaoberal (teda aspoň som si to o sebe myslel) a s Puerhom som už mal nejaké skúsenosti. Ale tentokrát to bolo celkom iné. Pripadalo mi to, akoby som ten čaj vychutnával celým telom i duchom. V danej chvíli neexistovalo nič. Len pitie čaju. Aj čas akoby prestal pracovať. Vtedy som definitívne prepadol čaju a tento konkrétny zážitok som nazval: "iniciačný čaj". Teda čaj, vďaka ktorému človek náhle zistí, že pitie čaju je niečo úžasné, čo ho celkom strhne a tak skoro nepustí. Neskôr, keď už som začal pracovať v čajovni a venovať sa čaju trochu vážnejšie, som zistil, že veľa ľudí má podobný iniciačný zážitok. A nie vždy ide o špičkový čaj. Niekedy sú to rôzne aromatizované čajíky, alebo veľmi nízke triedy (poznám napríklad človeka, ktorý niečo podobné zažil s najlacnejším Lapsangom - teda čajom zadymovaným "borovicovým" drevom:). V každom prípade to ale vždy v nejakej podobe bol pravý čaj, teda camellia sinensis, tea, tee, chai, čaj. No a toto všetko vo mne znovu zarezonovalo pri popíjaní onoho puerhu na našej šíravskej chate.
Rozmýšľal som ďalej o situácii, ktorá je dnes na čajovom trhu. Oproti minulosti máme skutočne veľmi široký výber naozaj špičkových čajov. Informácií je tiež nepomerne viac, čo je samozrejme veľmi dobre. Všimol som si ale, že pre mnoho ľudí (mňa nevynímajúc) je niekedy dôležitejšie ako sa daný čaj volá, z akého je kultivaru prípadne kedy bol zbieraný a produkovaný, aké má číslo lotu a podobne. Je to samozrejme namieste a nespochybňujem dôležitosť týchto informácií. Možno nám to ale niekedy bráni mať z čaju priamejší a intenzívnejší zážitok. Tak ako pri prvom "iniciačnom" čaji, kedy sme nevedeli čo to vlastne pijeme a aj napriek tomu sme boli unesený. Toto bol jeden z veľmi silných momentov, za ktoré som vďačný môjmu chatovému puerhu. Bolo to naozaj veľmi priama, ničím neskreslená čajová skúsenosť. Len obyčajná voda, neznámy puerh a ja.
Máte aj vy nejaký zaujímavý, možno aj "iniciačný", čajový zážitok?
Čo si myslíte o dôležitosti čajových poznatkov pri vychutnávaní čaju?
Smelo píšte komentáre, prípadne sa môžte i rozpisať a poslať mi mail na: jiri.karlik@gmail.com
Vďaka a pekné čajové babie leto:)
Vzhľadom k trocha bojovejším podmienkam (chýbala filtrovaná voda, rýchlovarná konvica mala predsa len "chatové" parametre..) som sa rozhodol vychutnať si Pu-erh. (Išlo o dodatočne fermentovaný čaj typu "Shu", teda tzv. tmavý typ.). Tento konkrétny čaj mi venovali moji priatelia z Brna (Juraj s Nikolkou - týmto ich pozdravujem a ešte raz ďakujem), ako čaj, ktorý veľmi nepijú a teda: "radšej nech je u niekoho, kto ho vie aj využiť a oceniť". Priznám sa, že u mňa bol tiež pomerne dlho bez povšimnutia. Ale k vyššie spomínaným okolnostiam sa výborne hodil.
Aj keď z krabičky, v ktorej bol zabalený sa nič bližšie o tomto čaji nedalo zistiť, bolo jasné, že nejde o žiadny 30-ročný puerh. (S touto informáciou ho totiž dostali moji brnenský známi). So zážitkom, ktorý mi priniesol, som však bol nadmieru spokojný.
Prispelo k tomu istotne aj celkové príjemné naladenie, krásne prostredie, vôňa dubových stromov i nádherne sa predierajúce slnečné lúče cez ich koruny. Skrátka posledné slnečné letné dni, ktoré v sebe niesli náznak prichádzajúcej jesene. Celá atmosféra budila dojem plnosti, vyzretosti a nenútenej harmónie. A presne takto na mňa pôsobila aj miska čaju.
Už pri prvom srknutí som sa nechal uniesť príjemnou arómou a chuťou, ktorá bola veľmi decentne zemitá, s výraznými orieškovými tónmi. Spomenul som si na môj prvý "skutočný" čajový zážitok. Bolo to zhruba pred 12timi rokmi v jednej pražskej čajovni. Vtedy už som sa par rokov čajom zaoberal (teda aspoň som si to o sebe myslel) a s Puerhom som už mal nejaké skúsenosti. Ale tentokrát to bolo celkom iné. Pripadalo mi to, akoby som ten čaj vychutnával celým telom i duchom. V danej chvíli neexistovalo nič. Len pitie čaju. Aj čas akoby prestal pracovať. Vtedy som definitívne prepadol čaju a tento konkrétny zážitok som nazval: "iniciačný čaj". Teda čaj, vďaka ktorému človek náhle zistí, že pitie čaju je niečo úžasné, čo ho celkom strhne a tak skoro nepustí. Neskôr, keď už som začal pracovať v čajovni a venovať sa čaju trochu vážnejšie, som zistil, že veľa ľudí má podobný iniciačný zážitok. A nie vždy ide o špičkový čaj. Niekedy sú to rôzne aromatizované čajíky, alebo veľmi nízke triedy (poznám napríklad človeka, ktorý niečo podobné zažil s najlacnejším Lapsangom - teda čajom zadymovaným "borovicovým" drevom:). V každom prípade to ale vždy v nejakej podobe bol pravý čaj, teda camellia sinensis, tea, tee, chai, čaj. No a toto všetko vo mne znovu zarezonovalo pri popíjaní onoho puerhu na našej šíravskej chate.
Rozmýšľal som ďalej o situácii, ktorá je dnes na čajovom trhu. Oproti minulosti máme skutočne veľmi široký výber naozaj špičkových čajov. Informácií je tiež nepomerne viac, čo je samozrejme veľmi dobre. Všimol som si ale, že pre mnoho ľudí (mňa nevynímajúc) je niekedy dôležitejšie ako sa daný čaj volá, z akého je kultivaru prípadne kedy bol zbieraný a produkovaný, aké má číslo lotu a podobne. Je to samozrejme namieste a nespochybňujem dôležitosť týchto informácií. Možno nám to ale niekedy bráni mať z čaju priamejší a intenzívnejší zážitok. Tak ako pri prvom "iniciačnom" čaji, kedy sme nevedeli čo to vlastne pijeme a aj napriek tomu sme boli unesený. Toto bol jeden z veľmi silných momentov, za ktoré som vďačný môjmu chatovému puerhu. Bolo to naozaj veľmi priama, ničím neskreslená čajová skúsenosť. Len obyčajná voda, neznámy puerh a ja.
Máte aj vy nejaký zaujímavý, možno aj "iniciačný", čajový zážitok?
Čo si myslíte o dôležitosti čajových poznatkov pri vychutnávaní čaju?
Smelo píšte komentáre, prípadne sa môžte i rozpisať a poslať mi mail na: jiri.karlik@gmail.com
Vďaka a pekné čajové babie leto:)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
